„Asi tak 90-ročná starenka si objednala taxík: Keď som zistil, kam ide – rozhodol sa ju odviezť zadarmo“: Príbeh, ktorý vás dojme

„Dorazil som na adresu a čakal na klienta. Po niekoľkých minútach čakania som začal byť nervózny. Mal to byť môj posledný klient, už som premýšľal nad tým že odídem, ale namiesto toho som zaparkoval auto, prešiel k dverám a zaklopal. A počul som niečo ťahať sa po podlahe.“

Po dlhej pauze sa dvere otvorili. Predo mnou bola staručká žena, ktorej mohlo byť tak okolo 85-90 rokov, vedľa nej stál malý kufrík. Jej malý domček vyzeral, ako by v ňom nikto nebýval mnoho rokov.

„Pomohol by ste mi, prosím, s kufrom?“ Spýtala sa.

Reklamy

Vzal som kufor do auta a potom som sa vrátil žene pomôcť. Vzala ma za ruku a pomaly sme kráčali k autu. Stále mi ďakovala za moju láskavosť. „To je v poriadku,“ povedal som jej. „Snažím sa správať k svojim cestujúcim tak, ako chcem, aby sa ostatní správali k mojej matke.“

„Ste dobrý muž,“ povedala s úsmevom. Nasadli sme do auta, pani začala diktovať adresu a potom sa opýtala: „Mohli by sme ísť centrom mesta?“

„Nie je to najkratšia cesta,“ odpovedal som.

„To mi nevadí,“ povedala žena. – „Nenáhlim sa, idem do hospicu“

Bol som prekvapený. Oči jej iskrili. „Moja rodina už dávno odišla,“ pokračovala ticho. „Doktor hovorí, že mi nezostáva veľa času.“

Išli sme mestom ďalšie dve hodiny. Ukázala mi dom, kde predtým pracovala. Prešli sme domom, kde žili s jej manželom, keď boli novomanželia. Ukázala mi obchod s nábytkom, ktorý býval spoločenskou sálou, kde chodila na hodiny tanca ako malé dievča.

Niekedy ma požiadala, aby som spomalil pred konkrétnym domom alebo uličkou a pozerala sa do tmy, bez toho aby niečo povedala. Potom však zrazu zahlásila: „Som unavená, môžeme ísť…“

Mlčky sme šli na adresu, ktorú mi dala.

Bola to nízko-podlažná budova, niečo ako malé sanatórium.




Akonáhle sme dorazili, pristúpili k vozidlu dvaja záchranári. Pravdepodobne na ňu čakali. Žene prisunuli invalidný vozík, na ktorý ju posadili.

„Koľko vám dlhujem, mladý muž?“ Spýtala sa a vytiahla peňaženku.

„Vôbec nič,“ povedal som.

„Musíš si zarábať na živobytie,“ odpovedala.

„Budem mať viac zákazníkov,“ odpovedal som.

Skoro bez premýšľania som sa naklonil a objal ju. Tiež ma objala.

„Ďakujem,“ povedala dáma.

Odišiel som, nasadol si do auta a zatvoril za sebou dvere. Bol to zvuk zatvárajúcej sa knihy…

Na záver by som chcel povedať, že som nikdy v živote neurobil nič dôležitejšie. Sme zvyknutí si myslieť, že sa náš život točí okolo veľkých okamihov, ale veľké okamihy nás často prekvapia tým, že sú krásne zabalené v tom, čo ostatní môžu považovať za maličkosti.

Ak ste našli v tomto článku niečo hodnotné pre vás alebo vás v niečom inšpiroval, podporte nás zdieľaním.

Je to najlepší spôsob, ako podporiť kvalitný obsah. Vy rozhodujete o tom, čo letí, ďakujeme. 

Ak sa Vám článok páčil alebo ste sa dozvedeli niečo nové zdieľajte ho, alebo podporte Like-om.

Čím viac zdieľaní, tým väčšia motivácia pre nás, písať dobré správy každý deň.

Napíšte nám komentár! Vaše názory sú vítane.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.